Úvaha nad dilemami malého štátu, regionálnou spoluprácou a integráciou

Slovinsko svojou územnou rozlohou a populačnou veľkosťou predstavuje typickú malú európsku krajinu. Svojím geografickým zasadením, historickým tradíciami a súčasnými medzinárodnopolitickými výzvami predstavuje zároveň typickú malú krajinu s jej všeobecne charakteristickými dilemami riešenia otázok zaistenia bezpečnosti, regionálnej spolupráce, hľadania spojencov v jej geopolitickom priestore a integrácie do existujúcich transatlantických štruktúr.

Geograficky a zároveň etno-geograficky je Slovinsko doslova zaklinené medzi románsky element (Taliansko) a element germánsky (Rakúsko). Historická skúsenosť z koexistencie s inými národmi v multietnickej a multikultúrnej habsburskej síce poznačila politickú kultúru slovinskej politiky, ale tá bola snáď viac prekrytá novšou skúsenosťou z čias juhoslovanského kráľovstva SHS (Slovinci, Hrvati, Srbi) alebo titovskej juhoslovanskej federácie. Politicky, mentálne a geograficky tendovalo Slovinsko vždy v moderných dejinách jednoznačne k strednej Európe, aj keď na sklonku existencie c.k. monarchie bol aj medzi slovinskými politikmi prirodzene živý koncept “juhoslovanstva”, ktorý sa nakoniec v politickej praxi presadil. Ako však napísal slovinský historik Bože Repe o Slovincoch v období roku 1918: “Zo slovanských národov im boli kultúrou a mentalitou najbližší Česi a Slováci, a tí sa rozhodli pre vlastný štát, okrem toho ich od nich oddeľovali Rakúšania. O južných Slovanoch, najmä Srboch, mali idealizovanú predstavu, v skutočnosti ich len zle poznali.”

Na ďalšie desaťročia bol charakter slovinskej politiky formovaný štátno-politickým zoskupením, ktoré malo ťažisko v priestore západného Balkánu, tradične skôr cudzieho a vzdialeného alpsko-adriatickému charakteru Slovinska. To akoby aj posunulo Slovincov k istej kultúrnej sebaizolácii. Pre Slovincov bolo až takmer urážlivé, ak ich niekto zaraďoval na Balkán, vždy sa chápali ako integrálna súčasť strednej, ak nie rovno západnej Európy. Táto slovinská exkluzivita mnohokrát pohoršovala ostatné balkánske národy, ktoré odmietali istý druh slovinskej nadradenosti a viedlo to aj k “neobľúbenosti” Slovincov medzi týmito národmi.

Netreba skutočne ani zabúdať na historický fakt, že Slovinsko sa nachádzalo počas existencie v podunajskej monarchii za čias dualizmu v jej “rakúskej” predlitavskej časti a tak podobne ako v českom prípade bola jeho ekonomika i politika, i právo oveľa na vyššej vývinovej úrovni ako tomu bolo u národov v zalitavskej “uhorskej” časti monarchie. A rovnako ako sa často o Čechoch hovorilo ako o ponemečených Slovanoch, aj o Slovincoch sa uchytil kultúrny stereotyp, že sú v mnohom mentalitou, povahou a správaním podobní Nemcom či Rakúšanom, len majú slovanskú etnicitu.

Všetky tieto faktory bolo možné vypuklejšie vnímať počas rozpadu juhoslovanskej federácie z ktorej sa práve Slovinci pokúsili prví vykĺznuť. Už vtedy zrejme pre niektorých intelektuálov bolo zrejmé, že samostatnosť Slovinska čoby dvojmiliónového štátu môže ešte prehĺbiť jeho izolovanosť, keďže sa k tomu ešte pridružili nielen skutočnosti ako balkánske vojny, ale aj talianske veľmocenské správanie zo začiatku deväťdesiatych rokov. Presne ako sa nedávno pri svojej bratislavskej návšteve vyjadril v jednom interview známy slovinský spisovateľ Drago Jančar “Spočiatku som sa doslova bál žiť so samými Slovincami, predstavovalo to pre mňa uzavretý priestor.”

Slovinsko ale od svojho začiatku štátnej samostatnosti dobre vstúpilo na efektívnu cestu demokratizácie a budovania funkčnej trhovej ekonomiky, samozrejme tomu napomáhal fakt, že už v čase juhoslovanskej federácie patrilo Slovinsko medzi ekonomicky najvyspelejšie časti zväzovej republiky. Čoskoro dokonca Slovinsko v mnohých ekonomických ukazovateľov (hrubý domáci produkt alebo životná úroveň) predčili aj niektoré členské krajiny Európskej únie ako Grécko alebo Portugalsko.

Zahranično-politicky ale ostali v jednom balkánskom “balíku”, minimálne s Chorvátskom – na čo malo vplyv aj spoločné uznanie ich nezávislosti najprv SRN a neskôr celou EÚ – a to sa dialo aj napriek faktu, že Chorvátsko sa najprv zmietalo vo vojne s Miloševičovou Juhosláviou a neskôr v autokratickom režime Franja Tudjmana. Táto nemecká “packet-diplomatie” sa ukázala aj počas madridského summitu, kde Nemci nepodporovali zaradenie Slovinska do prvej skupiny uchádzačov o členstvo v NATO práve z týchto dôvodov. Ako svojho času napísal český analytik medzinárodných vzťahov Vladimír Handl, Bonn mal isté výhrady voči prijatiu Slovinska, keďže nechcel prehlbovať deliaciu čiaru medzi Slovinskom a Chorvátskom a snažil sa stimulovať Záhreb k tomu, aby plnil podmienky členstva v Aliancii. To ale skutočne nemohlo Slovincov v žiadnom prípade tešiť, že sa stávajú rukojemníkmi širších geostrategických plánov jednotlivých západných krajín. (Francúzsko napríklad podporovalo variant prijatia Slovinska spolu s Rumunskom). Keď pre nás Slovákov bolo traumatizujúcim zážitkom vyradenie zo skupiny horúcich kandidátov na členstvo v NATO, bolo tak jednoznačne pre naše vnútropolitické vychýlenie, išlo napokon o “sebadiskvalifikáciu favorita”. Ako však muselo byť frustrujúce pre Slovincov ich neprijatie, keď na to neboli žiadne iné dôvody (a žiadne konkrétne neboli ani menované), len ten jeden, nahlas nevypovedaný – malosť krajiny.

Slovinsko a Visegrád

Slovinsko od začiatku, podobne ako aj ďalšie krajiny (Rumunsko, Bulharsko, Litva) prejavovalo záujem o úzku kooperáciu či vstúpenie do visegrádskeho zoskupenia. Na mnohé expertné stretnutia V4 boli prizývaní aj predstavitelia Slovinska, dobrá úroveň spolupráce sa uchytila najmä v oblasti školstva a vedy. Existovala tu teda kooperácia v rámci V4 plus 1.

Rozširovanie V4 o ďalších adeptov od začiatku vzniku Visegrádu bolo tabu témou. Bolo to najmä preto, lebo každý z členov V4 mal na výber ďalších pozvaných iný názor. Maďari tradične podporovali Rumunsko a to najmä kvôli historickým väzbám a početnej menšine v Sedmohradsku, Poliaci mali zase svojho chránenca v Litve. Najbližší spojenci Slovincov v stredoeurópskom priestore sa tak stali Česi. Akoby duch známeho slovinského architekta Josipa Plečnika, ktorého pozval Tomáš G. Masaryk počas I. Československej republiky, aby mu prestaval prezidentské sídlo, naďalej panoval na Hradčanoch.

Nie náhodou predniesol konkrétny návrh na rozšírenie Visegrádskej skupiny poľský prezident Aleksander Kwasniewski práve v Prahe počas návštevy vo februári 2000 – rozšíriť V4 o Ukrajinu a Slovinsko. Keďže zrejme očakával, že českú diplomaciu ľahko naláka na variant rozšírenia o Slovinsko a potom mu prejde aj jeho individuálny postup v prípade Ukrajiny. Česká diplomacia na to reagovala viac než zdržanlivo, keďže kameňom úrazu bol práve ukrajinský kolos.

“S uspokojením zaznamenávame záujem ďalších krajín, osobitne Slovinska, o rozvoj dobrých vzťahov a blízku spoluprácu s Visegrádskou skupinou.” (“We note with satisfaction the interest of the other countries, in particular Slovenia, in developing good relations and close cooperation with the Visegrad Group.”) Každý kto pozná zložitosť diplomatického vyjednávania a zvažovania každého slova vie že menovanie jednej jedinej krajiny tu má osobitý význam a akcent.

V skutočnosti ale panuje medzi visegrádskymi partnermi všeobecný konsenzus o tom, že otázka rozširovania Visegrádu nemá byť nastolovaná. Pár týždňov po prednesení Kwasniewského návrhu na rozšírenie Visegrádu mi vtedajší poľský minister zahraničných vecí Bronislaw Geremek v interview povedal, že geometria štyroch je výhodná a nemá význam ju meniť. Počas výročnej prednášky ministra zahraničných vecí SR Eduarda Kukana na pôde Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku na otázku bulharského veľvyslanca o možnom prizvaní ďalších záujemcov do klubu V4 Kukan povedal: “...účastníci visegrádskej štvorky a v tom sme teraz jednotní, sa zhodli, že sa nám všetkým číslo štyri páči a keby sa to zmenilo, už by to nebolo také pekné číslo.” Keď naposledy na hodnotiacej konferencii slovenskej zahraničnej politiky, ktorú každoročne organizuje Slovenský inštitút medzinárodných štúdií premiér Mikuláš Dzurinda len spomenul, že tu existuje “téma rozširovania V4”, vedľa mňa sediaci pracovník MZV SR sa rozčuľoval, ako to mohol povedať.

Práve výsledky summitu ukázali ako výhodné bude spájať potenciál malých krajín v budúcej Európskej únii, spojený potenciál hlasov V4 a Slovinska totiž prevažuje spojené hlasy Francúzska a Nemecka v Únii. Visegrád by sa totiž po vstúpení do EÚ mal stať akousi stredeurópskou skupinou podobne ako vo vnútri Únie existujú mediteránnna či škandinávska skupina. Práve pripojenie Slovinska k Visegrádu v tomto má svoj význam nielen kvôli navýšeniu hlasov v Rade EÚ, ale a z dôvodu, že Poľsko ako najväčšia krajina V4, ktorá sa radí už nie medzi malé krajiny, ale krajiny strednej veľkosti, by v niektorých otázkach mohla predsa len zaujímať iné stanoviská ako európski “malí”.

To, že otázka postavenia malého štátu v Únii mimoriadne senzibilizuje Slovincov dokázal aj samotný slovinský premiér Janez Drnovšek, keď ešte pred summitom v Nice pre Project Syndicate jasne napísal: “Od Joschku Fischera k Jacquovi Chiracovi sa vízie federálnej Európskej únie začínajú množiť ako huby po daždi. Pre Slovincov sú to všetko znepokojujúce pripomienky federálnej podoby bývalej Juhoslávie. Juhoslovanská federácia sa rozpadla, lebo v snahe zjednotiť toľko rozdielov mohla byť zvládnutá len nedemokratickým, autoritatívnym spôsobom. Mali by dnes Slovinci, ktorí sa počas krvavého rozpadu Juhoslávie vyhli najhoršiemu, skočiť do nového federalistického dobrodružstva, hoci európskeho?”

Ťažko by sme hľadali iný príklad frustrácie malých národov, kde existuje na jednej strane túžba po integrácii do nadnárodných štruktúr, na druhej strane obavy z minimalizovania vplyvu a ohrozenia politickej identity.

Predsa len existuje aj spôsob ako využiť “malosť” krajiny a použiť ako skvelú negociačnú pozíciu. A to sa týka ďalšieho možného rozširovania NATO. Celá politika NATO otvorených dverí totiž pripomína politiku dverí na ktorých je napísané “otvorené”, v skutočnosti sú riadne zamknuté. Pre západnú Európu je charakteristická absencia politickej diskusie v kabinetoch vlád o rozširovaní NATO a možných ďalších pretedentoch na členstvo. Napriek tomu, že tu formálne existuje skupina A9 – kde sú všetky kandidátske krajiny s eminentným záujmom o vstup do Aliancie, je každému politickému realistovi jasné, že žiaden scenár “big bang” sa diať nebude. Málokto pochybuje o tom, že momentálne najlepšie pripravené krajiny na členstvo a tzv. “bezproblémové” krajiny sú Slovensko a Slovinsko. V oboch prípadoch ide o “liliputánov”, u Slovinska je jeho vojenský potenciál vskutku minimálny a pre krajiny NATO ani nie veľmi zaujímavý. Ale o to práve ide.

Slovensko a Slovinsko majú šancu prekĺznuť medzerou v pootvorených dverách NATO. Dnes

• s ich prijatím sú spojené nízke náklady
• geostrategicky sa zaplní medzera aj z juhu aj zo severu s Maďarskom, ktoré je dosiaľ atlantickým ostrovom bez územného prepojenia s ďalšími členskými krajinami NATO, tým sa zároveň bude realizovať väčšia homogenita stredoeurópskeho priestoru
• aj keď krajiny NATO odmietli akékoľvek právo veta Rusku, budú naďalej zvažovať aj názory Ruska pri rozširovaní, pre Rusko sú dnes Slovensko a Slovinsko už “nezaujímavé” krajiny, čo nemožno povedať o baltických štátoch, ale sčasti aj o Rumunsku a Bulharsku, i keď mojím názorom je, že k tejto skupine “malých” by sa mala predsa len pridať Litva a to aj z morálnych dôvodov
• balíček malých krajín sa bude lepšie politicky “predávať” kongresmanom sediacim na Capitol Hille, ale i ďalším parlamentom v členských krajinách NATO

Je zrejmé, že mnohí budú pokladať takýto prístup za egoistický a napokon si politici dnes nemôžu ani dovoliť s predstihom hovoriť o takomto minimálnom variante, ktorý bude zaiste privádzať ďalšie krajiny A9 do dezilúzií. Ale ako som spomenul vyššie, v súčasnej politickej situácii bude väčším úspechom ak sa NATO rozšíri o dvoch “malých”, ako keby sme diskutovali o variante Slovensko, Slovinsko, Litva, Bulharsko a Rumunsko a nakoniec by k žiadnemu rozšíreniu kvôli objektívnym problémom nedošlo.

Dobrým obalom pre rozširovanie NATO by bolo vlastne aj prijatie jednej kompaktnej skupiny, ktorou by bol práve Visegrád. Dôvody prečo prijať Slovinsko do V4 v súvislosti s EÚ som už opisoval vyššie. Vytvorenie dobre fungujúceho stredoeurópskeho bloku by bolo záslužnou vecou i na poli celoeurópskej integrácie.

Dôvody na regionálnu spoluprácu sú napokon viaceré, ak sa vrátim k citátu historika Repeho z úvodu tejto eseje, bude vskutku dôležité riešiť a vyrovnávať sa s naším stredoeurópskym susedom Rakúskom. Dnes mimochodom Čechov a Slovincov opäť spájajú aj problémy s Rakúšanmi, či už to je jadrová energetika alebo Benešove dekréty, v slovinskom prípade AVNOJ dekréty. Posledná diplomatická iniciatíva “stredoeurópskeho strategického partnerstva” z dielne Ballhausplatzu síce nenachádza veľa pochopenia práve u našich českých a slovinských priateľov, dokonca sa minister zahraničných vecí Dmitrij Rupel vyjadril, že Rakúsko chce v strednej Európe vytvoriť akýsi “dáždnik nadvlády”, ale budeme musieť nájsť v dlhodobom horizonte platformu pre vytvorenie kompaktnej strednej Európy a to bez spolupráce s Rakúskom nepôjde. Zatiaľ je však na nás aby sme spravili prvý krok, prijatím Slovinska do Visegrádskeho klubu.

Reakce na článek